„S klasickými bankami, ktoré pozná každý, som úprimne nebol spokojný. Sú zaprášené a ťažkopádne. Vivid je moderný, digitálny, rýchly, neuveriteľne rýchly. Preto som začal a preto som zostal.“
Henoch Förster, zakladateľ a CEO, Bolzplatzkind
Podkrovie nad bytom jeho mamy v Hamburgu stále vonia drevom. Henoch Förster sa sem občas vracia, tak ako zakladatelia, keď si potrebujú pripomenúť, kde ich podnikanie začalo. Pred desiatimi rokmi tu medzi desiatkami kartónových škatúľ naukladaných po päť či šesť na sebe ručne balil tričká a nosil ich päťsto metrov na poštu. Značka sa volala Bolzplatzkind a takmer nikto o nej nepočul. Dnes má logo natrvalo vytetované asi sedemdesiat zákazníkov v Nemecku a značka predáva futbalový streetwear z malého sídla v centre Hamburgu.
Po desiatich rokoch je značka väčšia ako jej zakladateľ, a o to podľa Förstera presne ide.
Názov napísaný v daždivú nedeľu v Bambergu
Henoch Förster mal študovať. Namiesto toho v jedno daždivé nedeľné popoludnie v univerzitnej miestnosti v bavorskom Bambergu písal text o Bolzplatzi, teda o tých zošliapaných, oplotených ihriskách, na ktorých vyrastajú nemecké futbalové deti. Z toho textu vzniklo slovo Bolzplatzkind, „dieťa z ihriska“. Zadal ho do Googlu, aby zistil, či ho už niekto použil. Nikto. Text uverejnil na Facebooku a ľuďom sa páčil. Nebol žiadny produkt, žiadne logo, žiadny obchod. Len slovo a príbeh.
Trvalo mu zhruba rok a pol, kým sa dostal od myšlienky „toto by bolo dobré slovo“ k „toto by malo byť na tričku“. Bolzplatzkind spustil 1. septembra 2015 a v ten istý deň začali fungovať aj web a všetky sociálne siete. Ako sám hovorí, dovtedy hľadal: začal a nedokončil prvé štúdium, potom išiel do učenia, potom na druhé štúdium. Bolzplatzkind bol moment, keď hľadanie skončilo.
„Premeniť svoj koníček na povolanie je ten najlepší pocit. My futbalisti sme všetci snívali, že budeme profíci. Väčšina z nás to nedokázala. Ani ja. Ale dnes môžem povedať, že sa futbalom živím. To je sen.“
Henoch Förster, zakladateľ a CEO, Bolzplatzkind
Logo, ktoré nikto nenavrhol zámerne
Logo Bolzplatzkind je také jednoduché, že väčšina ľudí predpokladá, že bolo zámerné od prvého dňa. Nebolo. Pôvodne chcel Förster slovo rozdeliť do troch riadkov, Bolz / Platz / Kind, ako na obálke knihy. Jeho vtedajšia priateľka mu povedala, že to nefunguje. Poslúchol.
Potom prišiel dážď v Berlíne. Keď ho na dvore zastihol 20-minútový lejak, schoval sa do najbližšieho obchodu, optiky, aby ho prečkal. Predavačka, študentka umenia a dizajnu, si vypočula jeho nápad na značku a ukázala na samozrejmú vec, ktorú on nevidel: zvislé ťahy písmen B a D boli vlastne dve žrde bránky. „Použite ťahy na vonkajšej strane B a D,“ navrhla. „Vytiahnite ich hore (to sú žrde) a navrch dajte brvno. Potom máte bránku.“
Išiel domov, zle spal („naozajstné nočné mory o logách, bez srandy“) a na druhý deň ráno to nakreslil. Bodka za slovom zostala, už bola súčasťou logotypu. Dnes má dvojitú úlohu: je to lopta, ktorá letí vedľa bránky. Táto časť sa Försterovi páči najviac.
„Traja zo sto ľudí si myslia, že tam je napísané ‚Bolzplatzkino‘ a že je to kinoplátno. Tí, prosím, mojimi zákazníkmi nebudú. Futbalista bránku spozná okamžite, aj loptu, ktorá v tomto prípade ide vedľa. Pretože Bolzplatzkind nie je vždy dokonalý. Život nie je vždy dokonalý.“
Henoch Förster, zakladateľ a CEO, Bolzplatzkind
Streetwear, nie športové oblečenie, a na tom rozdiele záleží
Láka nazvať Bolzplatzkind futbalovou značkou a tým to uzavrieť. Förster vás opraví. Oblečenie nie je na ihrisko. Je to streetwear na zvyšok týždňa, na tú časť života, keď chcete vojsť do kaviarne a nenápadne dať najavo, aký typ človeka ste. „Ide o to ukázať mimo ihriska, v bežnom živote: som futbalista, som z ihriska. Mám určitý charakter a ten chcem vyjadriť.“
Zákazník je stály a konkrétny: niekto, kto vyrástol na ihrisku, vie, aké je hrať v daždi či blate, a v obliekaní má istý Understatement. Najpredávanejšie kúsky sú čierne, biele a sivé. Bolzplatzkind predáva aj farebné veci, ale základné kúsky každú sezónu predajom prekonajú všetko ostatné, čo Förster vníma ako pomerne jasnú výpoveď o tom, kto je jeho publikum.
Na materiáloch mu záleží. Férový obchod, kde je to možné. Organická bavlna, kde ju dodávateľ ponúka. Recyklovaný polyester, kde nie. Ako sám hovorí, nie je v tom ideologický (neodmietne tovar, ktorý nie je v organickej verzii), no výber je zámerný. „Záleží mi na tom, odkedy som v roku 2015 značku založil,“ hovorí. „Je to súčasť filozofie a charakteru značky.“
Ako sa značka naozaj buduje: inými ľuďmi
Niektorí zakladatelia hovoria o komunite ako o marketingovom kanáli. Förster o nej hovorí ako o tom, čo značku vôbec vybudovalo. „Značku nevybudujete sám. Ľudia hovoria ‚wow, toto si vymyslel ty‘. Jasné. Ale ten, kto značku naozaj rozvíja, je komunita. Bez komunity značka neexistuje, nemá žiadnu hodnotu.“
Uverejňuje každý deň, už desať rokov, a prvé publikum si vybudoval zdieľaním fotiek zákazníkov v čase, keď to nerobil nikto iný. „Nezáležalo na tom, či bola fotka rozpixelovaná. Chcel som tým ľuďom dať priestor: aby ich videli ako Bolzplatzkind.“ Prvý rozlet prišiel z toho, že komunita oslavovala samu seba. Značka bola objektívom.
„Stále mi to príde neskutočné. Keď mi niekto pošle fotku a povie ‚dal som si vytetovať tvoje logo‘, takmer sa cítim vinný. Akože, čo si to urobil? Teraz som tvojím dlžníkom.“
Henoch Förster, zakladateľ a CEO, Bolzplatzkind
Dva míľniky mu ukázali, že značka prenikla do kultúrneho hlavného prúdu. Prvým bol telefón plný screenshotov od kamarátov po tom, čo Daniel Aminati mal na sebe jedno z jeho tričiek v relácii TAFF na ProSieben. „Hej, tvoja značka je na Pro7.“ Objednávky prišli ešte v ten večer. Druhým bol moment, keď uvidel Marca Reusa, vtedajšiu hviezdu BVB a nemeckého reprezentanta, v tričku Bolzplatzkind. „Musel som si sadnúť. Trochu som sa dojal. Idem od míľnika k míľniku a málokedy sa zastavím, aby som oslavoval. Ale to bol moment, keď som si povedal: áno, niečo si tu dokázal.“
Najjasnejším signálom je, čo niektorí zákazníci urobili so svojou kožou. Asi sedemdesiat ľudí má logo Bolzplatzkind natrvalo vytetované. „Stále mi to príde neskutočné. Keď mi niekto pošle fotku a povie ‚dal som si vytetovať tvoje logo‘, takmer sa cítim vinný. Akože, čo si to urobil? Teraz som tvojím dlžníkom.“ V dňoch, keď mu práca na sociálnych sieťach pripadala neznesiteľná (a také dni boli, okolo štvrtého roka, keď vážne uvažoval, že skončí), boli práve títo zákazníci dôvodom, prečo to neurobil.
Pôvod: nepodstatný. Výkon: všetko.
Ak má Bolzplatzkind krédo, Förster ho vyjadrí jednou vetou: „Na pôvode nezáleží, na jazyku nezáleží, záleží na výkone.“ Myslí to geograficky aj spoločensky. Ihrisko a pomyselné čiary okolo neho boli miestom, kde sa problémy sveta končili. „Nezáležalo na tom, odkiaľ kto pochádzal. Či ste prišli zo stavby, alebo z banky: na futbalovom ihrisku sú si všetci rovní. Ide o váš výkon.“
V podnikaní platí to isté. „Sebavedomie, odvaha a vytrvalosť sú pre podnikanie nevyhnutné, nielen užitočné, nevyhnutné. Potrebujete cit pre trh a pre ľudí. Potom potrebujete odvahu, pretože neúspech je na stole od prvého dňa, najmä ak ste verejne na sociálnych sieťach. A potom prídu búrky (v pravom zmysle slova, aj tie shitstormy), cez ktoré sa musíte prebiť a ďalej veriť v seba.“
Keď motivácia dôjde, podľa Förstera ju nahradí jedine disciplína. Tá istá disciplína, vďaka ktorej sa na ihrisko vrátil aj na druhý deň a ďalší deň, aby sa naučil ešte jeden trik.
„Disciplína je neuveriteľne dôležitá, aj na ihrisku, nech to znie akokoľvek bezstarostne. Musíte sa stále vracať, zlepšovať sa a učiť. To sa dá jedna k jednej preniesť do podnikania. Prídu chvíle, keď nebudete mať motiváciu. Vtedy potrebujete disciplínu. Idete ďalej. Veríte v seba. To je cesta.“
Henoch Förster, zakladateľ a CEO, Bolzplatzkind
Fintech zo schránky
Príbeh o tom, ako Bolzplatzkind presunul firemný účet do Vivid, je podľa Förstera „poriadny ťah z 90. rokov“. Do schránky mu prišiel skutočný list: papier, obálka, všetko. Otvoril ho v očakávaní reklamného odpadu a uvidel ponuku registračného bonusu 100 €. „Sto eur si vezmem, tie sa zídu,“ pomyslel si. Účet si krátko nato otvoril v telefóne.
Udržal ho tam produkt. „Aplikácia je moderná, digitálna, rýchla, neuveriteľne rýchla. Mám pocit, že Vivid už od jednej obrazovky k druhej vedel, kam idem. Rozloženie je prehľadné. To je pre mňa dôležité: chcem to jednoduché a nekomplikované. Vivid to tak má, a preto som začal a preto som zostal.“
Zatiaľ používa len firemný účet. Do účtovníctva ani daňového priznania sa ešte nepustil, no je otvorený tomu, že ich začne využívať. Ak Bolzplatzkind raz otvorí kamennú predajňu, vie si podľa vlastných slov predstaviť aj používanie platobného terminálu od Vivid. Čo by chcel zlepšiť? „Osobne nemám k aplikácii Vivid žiadne návrhy, pretože som s ňou naozaj spokojný.“
„S klasickými bankami, ktoré pozná každý, som úprimne nebol spokojný. Sú zaprášené a ťažkopádne. Vivid je rýchly, nekomplikovaný, moderný. Preto som tam.“
Henoch Förster, zakladateľ a CEO, Bolzplatzkind
Kontrast, ktorý ho presvedčil, spozná každý podnikateľ, ktorý sa pokúšal obchodovať s tradičnou bankou. „S klasickými bankami, ktoré pozná každý, som úprimne nebol celkom spokojný. Sú zaprášené. Sú ťažkopádne. Chcem to rýchlo, nekomplikovane, moderne. Som fanúšik mladých, sviežich firiem, ktoré idú s dobou, nie tých, ktoré ešte stále uviazli v 90. rokoch. Okrem toho listového marketingu, ten bol dobrý.“
Prínos v bežnom dni je konkrétny. Bolzplatzkind občas robí bleskové výpredaje priamo na Instagrame, mimo hlavného obchodu. „Pošlem zákazníkovi svoj IBAN, on pošle sumu a peniaze sú rýchlo na účte vo Vivid. Takže balík môžem poslať ešte v ten deň. To obchodu pomáha.“ Pre značku, ktorá robí bleskové výpredaje na Instagrame v sobotu popoludní, rozhoduje rýchlosť pripísania peňazí o tom, či balík odíde dnes, alebo až v pondelok.
Späť ku koreňom
V podkroví u mamy už škatule nie sú. Bolzplatzkind má vlastné sídlo, vlastný sklad a vlastný tím. Förster sa sem však vracia, keď si chce spomenúť. „Prekvapuje ma, koľko je tu miesta, pretože vtedy tu bolo plno. Plno kartónových škatúľ, desiatky. Predieral som sa pomedzi ne, balil balíky a nosil ich päťsto metrov na poštu. Niektoré boli naukladané desať na sebe a občas popadali. Vracať sa sem je zvláštne. Stále to cítim. Vynárajú sa spomienky. Mám zimomriavky.“
Desať rokov od slova v daždivú nedeľu k logu, ktoré si ľudia dávajú na kožu. Lopta stále mieri vedľa bránky. Zámerne.
